Stojíme pred farou v Martine a čakáme na Petra Poláka, ktorý je na trati a dobiehava na dnešné martinské stanovište a tiež na Jána Bujňáka, ktorý má odbehnúť z Martina smerom na Žilinu dvadsať kilometrov. Naši bežci tajne dúfajú, že spomalí tempo, aby natiahol trochu čas, ale asi opak bude pravdou,  je to totiž rýchly bežec. Za ním nastúpia dvaja naši – Marta Humeňanská a Laci Bodnár a potiahnú do Žiliny.

Je nám ľúto, že sa v Banskej Bystrici, cez ktorú sme dnes postupovali do cieľa, nepripojil nikto z domácich. Škoda. Našťastie, v ďalších miestach už máme spolubežcov prihlásených. Dnes nám volal Janko Mečiar z Jojky. Pripoja sa k nám pred Bratislavou a pobežia až do centra pred Prezidentský palác.

Bežci vraveli, že dnes “fúkalo ako divé”. Bežali v kopcoch, mrholilo, ale nepršalo ani nesnežilo. Je 21.47, stále stojíme pred farou. Dorazil otec Gombita. Vybaľuje si mokré tričká, zbiera po karaváne suché. Visia všade. Kamper je super. Každému sa páči. Snívame o lete s kamperom, kedy by sme si išli kam by sme chceli, ostali tam, koľko by sme chceli a takto prežili letnú romantiku. Teraz prežívame jesenné dobrodružstvo, ale ako to už býva, ožije až v našich spomienkach, kedy prežité stratí ostré hrany únavy, sem – tam nezhôd a vypätia. Kedy ostane už len dobrá myšlienka, o ktorej veríme, že si nájde svoju cestu svetom do vašich sŕdc a prebudí túžbu všímať si núdznych a biednych. A to nehovoríme len o chudobe finančnej. Možno niekto stránda inak – je osamelý, odmietaný, nemilovaný. Aj taký človek potrebuje naše povšimnutie, pomoc i podporu.